Ev. podľa Marka, 4. kapitola, v. 35-41: „V ten istý deň, keď sa zvečerilo, povedal: Prejdime na druhú stranu! I opustili zástup a vzali Ho so sebou tak, ako bol na lodi; aj iné lode boli s Ním. Vtedy strhla sa veľká povíchrica a vlny sa valili do lode, že sa už napĺňala. On však spal v tyle lode na hlavnici. Zobudili Ho, volajúc:Nedbáš, Majstre, že hynieme? A On, prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal víchor a nastalo veľké utíšenie. Potom im povedal: Čo sa tak strachujete? Ako to, že nemáte viery? I báli sa veľkou bázňou a hovorili medzi sebou: Kto je to, že Ho aj vietor, aj more poslúchajú?“
Tento kázňový text je všeobecne dobre známy, okrem toho obraz loďky patrí spolu s krížom k najčastejším, najfrekventovanejším kresťanským symbolom a logám.
Hoci je príbeh utíšenia búrky na mori takmer populárnym, to ešte neznamená, že ho všetci berú vážne a riadia sa podľa neho v čase životných kríz.
Sú skupiny, ktoré ho vnímajú ako napínavú rozprávku, – sú skupiny, ktoré jeho odkazu vôbec neveria a čo je potešujúcim, sú a poznám ľudí aj v našom zbore, ktorí žijú podľa neho.
Prvá skupina poslucháčov je tvorená tými, ktorí považujú utíšenie búrky na mori Pánom Ježišom za rozprávku, podobnú tej, kde chudobný, ale šikovný mladý princ s pomocou Dlhého, Širokého a Bystrozrakého premôžu zlého kráľa a jeho mocné čary, – za rozprávku, kde chudobná, ale skromná Nastenka poprosí slniečko, aby ešte nevychádzalo a ona stihla doštrikovať ponožky, ako jej to rozkázala zlá macocha.
Druhú skupinu poslucháčov tvoria tí, ktorí mu veria minimálne alebo vôbec. Pre svoju náboženskú ľahostajnosť alebo čitateľskú nedôslednosť si povedia: „Ten príbeh nemá reálne opodstatnenie, veď aj dobrým ľuďom sa stávajú zlé veci. Keby bol odkaz príbehu utíšenia búrky na mori pravdivý, neboli by vo svete vojny, prehrané boje s chorobami, netrpeli by deti a nevinní, chudobní, či spravodliví ľudia…“ V tomto smere sa vyjadrujú ľudia, ktorí lepšie ako biblické príbehy a verše poznajú dej juhoamerických a tureckých telenoviel, – hašterenia a osočovania na domácej politickej scéne, – skôr poznajú svoje hviezdne znamenie a cenníky veštcov, okultných liečiteľov ako to, čo je úprimná modlitba, pokánie, pôst, sebadisciplína…
Tretiu skupinu tvoria tí, ktorí dobre začnú, ale v polovici to vzdajú a rozhodnú sa pre svoje vlastné riešenia. Štvrtú skupinu, hoci menšinovú, tvoria tí, ktorí veria odkazu tohto evanjeliového príbehu a používajú ho ako vzorec pre riešenie osobných kríz, pretože spoznali vo svojom živote Božiu moc, ktorá je nad všetkými prirodzenými zákonmi. Je to podobné Ježišovmu podobenstvu o rozsievačovi a štvorakej pôde, kedy iba štvrtina zrna prinesie bohatú úrodu.
Priblížme si teraz pozadie a okolnosti príbehu utíšenia búrky na mori. Ježiš z galilejského Nazareta po svojom krste začal vo veku asi 30 rokov kázať kráľovstvo Božie a Jeho hodnoty. Božia moc sa v Ňom prejavovala a dokazovala mnohými divmi, zázrakmi, aké nemali obdobu. Uzdravoval a odstraňoval prejavy nemoci aj u tých najťažších stavov, – vyháňal zlých, temných duchov, – keď hovoril, poslucháči boli užasnutí z Jeho učenia a slov, pretože učil ako ten, kto má moc, a nie ako zákonníci. Pre všetky tie prejavy Božej moci Ho vyhľadávali a nasledovali veľké zástupy. Vyvolil si svojich učeníkov, ktorí sa pri ňom učili hodnotám Božieho kráľovstva, prichádzajúceho v osobe a diele ich Učiteľa, Majstra. Vyvolil si tých, ktorých uznal za vhodných, aby potom pokračovali v Jeho diele.
V jeden deň Pán Ježiš učil pri mori. I zhromaždil sa k Nemu veľký zástup, preto vstúpil na loď. Všetok zástup bol na brehu. A učil ich mnohému v podobenstvách. V jednom, ktoré má význam aj pre úspešnosť riešenia mnohých problémov, povedal: „Akou mierou meriate vy, takou vám bude namerané, ešte vám aj pridajú. Lebo tomu, kto má, bude dané, ale tomu, kto nemá, vezmú aj to, čo má.“ /Mk 4, 24 – 25/
„V ten istý deň, keď sa zvečerilo, povedal: Prejdime na druhú stranu! I opustili zástup a vzali Ho so sebou tak, ako bol na lodi; aj iné lode boli s Ním. Vtedy strhla sa veľká povíchrica a vlny sa valili do lode, že sa už napĺňala. On však spal v tyle lode na hlavnici.“
Pán Ježiš chcel po kázaniach večer prejsť na druhú stranu jazera v Galilei. Galilejské more /alebo aj Genezaretské jazero/ je najväčším izraelským sladkovodným jazerom. Nachádza sa v severnej časti krajiny, má dĺžku 21 km, šírku 13 km, rozlohu 166 km2 a maximálnu hĺbku 43 m. Je historickou rybárskou lokalitou, viac ako dvetisíc rokov je využívané pre rybárstvo. Aj prví Ježišovi učeníci boli profesionálni rybári, tak sa zdá, že dôkladne poznajú všetky úskalia tejto vodnej plochy a všetko majú pod kontrolou. No najmä v čase jesenných vetrov a búrok sa vytvárali veľké vlny, ktoré mohli ľahko ohroziť neveľké rybárske lode. Tak sa i stalo. Nastala víchrica a vlny sa začali valiť do lode. Učeníkov sa zmocnil prirodzený strach. Keďže však mali skúsenosť s Ježišovými divmi, rýchlo Ho vyhľadali a začali budiť zo spánku. On spal, lebo bol prirodzene unavený z náročného dňa. Zobudili Ho, volajúc: Nedbáš, Majstre, že hynieme?“ Boli ohromení, veď vlny sa na nich valili, loď sa kolísala ako škrupinka, ale On nemal pocit ohrozenia… Prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal víchor a nastalo veľké utíšenie.“
Táto udalosť, táto zaznamenaná skutočnosť má aj symbolický rozmer. More totiž znamenalo v židovstve protibožskú mocnosť; more a búrka boli v dávnych dobách považované za symbol zla a temných síl. V učeníkoch teda nebol iba strach o holý život, ale i strach z premoženia temnými silami. V našom modernom európskom chápaní búrka a more symbolizujú zápasy cirkvi alebo zápasy bežného človeka s nešťastiami, chorobami, nezamestnanosťou, depresiami.
Tak ako sa na mori strieda obdobie príjemného vánku, jasného slnečného svitu s obdobím temna, búrky a ohrozenia, podobne je to aj so životom kresťana, hoci prirodzene túžime iba po pohode, šťastí, zdraví. Pán Boh ale dovolí diablovi, aby nás občas prikvačil a nezaspali sme na sladkých, ale lacných vavrínoch. Pán Boh dovolí diablovi, aby nás občas prikvačil a my sme boli nútení hľadať a uvedomovať si následnú Božiu pomoc. Tento postup, proces nie je o Bohu, ktorému robí radosť trápiť nás, ale o Bohu, ktorý nás vychováva, – ktorý nás stavia a stále chce stavať na kvalitatívne vyššiu úroveň. O niečom podobnom vypovedá aj všedná, každodenná realita – čím viac škôl a čím viac skúšok študent absolvuje, tým skôr získa lepšie platené zamestnanie a spoločenské postavenie.
Neraz v búrkach života reptáme, rúhame sa, ale pritom nebeský Pán chce, aby sme si uvedomili svoju vlastnú nedokonalosť, – aby sme si viac uvedomili Jeho moc, – aby sme sa srdcom viac pripútali k Nemu samému. My však pričasto zneužívame osobnú slobodu, ktorá nám bola Ním daná a odstupujeme od viery v Neho a vzťahu s Ním…
V otázkach životných trápení si musíme uvedomiť, priznať i svoju mieru zodpovednosti. Veď drvivá väčšina našich osobných problémov a bolestí nie je vytvorená zhora a umelo, ale vychádza z rozhodnutí a činov nás samých, alebo našich rodičov, príbuzných, priateľov, nášho okolia. Pán Ježiš povedal známe slová: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ /L 4, 12/. Napr. v mieste môjho predchádzajúceho pôsobiska sa stala pred časom autohavária s tragickými následkami, ktorú spôsobil mladistvý vodič s 0,8 percentami alkoholu v krvi a kedy prišlo v aute o život 15 – ročné dievča a jej sestra spolu s kamarátom sú v kritickom stave. K tomuto niet čo dodať… Stávajú sa havárie autobusov, pády lietadiel, ale vyšetrovanie zväčša dokáže zlyhanie ľudského faktoru, šetrenie na opravách, šetrenie na materiáloch, skracovanie oddychového času vodičom, pilotom. Životom si uľahčujeme a spríjemňujeme mobilmi, televízormi, satelitmi, mikrovlnkami, bezdrôtovým internetom, ale pritom si svoj život skracujeme elektromagnetickým smogom a žiarením, ktoré produkujú. Ľudia sa ďalej sťažujú na vysoký krvný tlak, problémy s kĺbmi, cievami, mozgové príhody, onkologické trápenia. Väčšina toho ale podľa lekárskych výskumov vyplýva z našich zlých stravovacích návykov, z našej neovládateľnosti, pohodlnosti, z našej ľahostajnosti o svoje vlastné zdravie. Stále som a zostávam obdivovateľom Božej trpezlivosti s nami, ľuďmi. – Keď nás chce viesť, tak sa bránime a oháňame svojou slobodou; keď sa ale stane niečo zlé, tak hneď reptáme, obviňujeme Ho a pýtame sa, kde bol, keď sa stane niečo zlé…
Nebeský Pán si nás chce pritúliť, ale my sa bránime, nechceme… Od svojho Krstu sme menovaní Božími deťmi, získali sme obrovskú devízu nazývať dokonalého Boha svojim nebeským Otcom. Či to však adekvátne využívame, – či sa Mu zdôverujeme, či Ho prosievame a následne oslavujeme, nie je až také samozrejmé.
On nás pritom nesie na svojich ramenách a ani o tom nevieme. Hovorí o tom známy príbeh o Stopách v piesku, podľa ktorého má svoj názov aj naša lazovská mládežnícka hudobná skupina.
Jednému mužovi sa sníval sen, že kráča po pláži s Pánom Bohom a na oblohe sa objavili scény z jeho života. Pri každej scéne si všimol dva páry stôp v piesku, jedny patrili jemu a druhé Bohu. Potom si všimol, že v tých ťažkých a smutných chvíľach jeho života bol na ceste jeho života len jeden pár stôp. Toto ho veľmi trápilo a tak sa na to spýtal Pána Boha.„Bože, povedal si, že ak sa raz rozhodnem nasledovať Ťa, budeš so mnou kráčať celú cestu. Ale všimol som si, že počas najťažších časov v mojom živote je iba jeden pár stôp. Nerozumiem, prečo si ma opustil, keď som Ťa najviac potreboval.“ Boh mu povedal:„Moje vzácne dieťa, milujem ťa a nikdy som ťa neopustil. Počas časov Tvojho utrpenia, keď si videl len jeden pár stôp, som Ťa niesol v mojom náručí“.
Peter Fabok